Ľudská, jednoduchá, obyčajná. Taká je Vierka Svetlíková a jej tvorba. Jej životný príbeh je však všetko, len nie obyčajný. Kto je, ako sa zo Srbska dostala na Slovensko, ale aj tipy pre začínajúcich TikTokerov nám Vierka prezradila v predvianočnom rozhovore.

Vierka, cítiš sa ako známa osoba? Stáva sa ti, že ťa ľudia spoznávajú na ulici? 

Nie vôbec, cítim sa ako obyčajný človek. Ale v prvý moment, to ti priznám, keď som sa dala na ten TikTok a zažila úspech videa, tak som si hovorila že vau, ako to super ide. A chvíľu nato, kráčajúc si s hlavou v oblakoch som sa potkla na chodníku a spadla som. Hneď som sa zdvihla, nič sa nestalo, ale bolo to asi nejaké znamenie. Povedala som si, spusti sa Vierka na zem a ideme ďalej. Vtedy som pochopila, že nešlo o náhly úspech, ale že úspech prvých videí je výsledkom niečoho, čo robím roky. Nezačala som s tvorbou včera, ale kedysi, asi v roku 2016.

Začali sme veľmi konkrétnou otázkou. Poďme ale o krok späť. Vierka kto si, ako si sa v Trnave ocitla a prečo sa dnes rozprávame?

Moji predkovia pred 220 rokmi odišli zo Slovenska do Srbska, kde som sa narodila. Sme teda Slováci žijúci v zahraničí. Máme tam školu v slovenčine, úrady v slovenčine, dokonca v blízkom meste Báčsky Petrovec je aj založené prvé slovenské gymnázium v zahraničí. Len nedávno oslávilo 100 rokov od založenia. Doma aj u nás v obci sa rozprávame po slovensky. Základnú školu som mala v slovenčine a strednú už v srbčine. Od narodenia som bola teda bola dvojjazyčné dieťa. V Srbsku sme si prežili dobrý a zaujímavý život. Prežili sme aj hroznú vojnu, ktorá na nás doteraz zanechala následky. Ešte aj dnes, keď počujem nad hlavou lietadlo, sa trasiem. Pretože vtedy nám nad hlavou duneli neustále. V tom čase bola pre mňa tvorba oddychom, spôsobom, ako nemyslieť na všetky tie hrozné veci. Keď tvorím, naplno sa sústredím na prítomný moment. A hoci už odvtedy ubehol dlhý čas, aj teraz, na Slovensku sa nám raz stalo, že nám na chvíľku vyplo elektrinu a ja som hneď si pripomenula traumy z tých vojnových čias, keď sme takéto výpadky zažívali dennodenne. Nič nebolo isté a bežne sme dostávali správy, že o chvíľu príde bombardovanie. Živo si pamätám ako o 19:15 večer moji rodičia pozerali Esmeraldu v TV, keď zrazu vysielanie prerušili a oznámili letecký poplach. Sirény hučali a my sme čakali najhoršie. Nevedeli sme čo nás čaká. Ťažko sa mi o tom vôbec teraz rozmýšľa. Vtedy sme už mali malé deti, staršia dcéra mala neplné tri roky, druhá 6 mesiacov, takže tá neistota bola hrozná. Ani do práce sme istý čas vôbec nechodili, nič nefungovalo, spätne ani neviem, ako sme to prežili.

Ale postupne to všetko prešlo, život išiel ďalej a odrazu boli deti staršie a chystali sa na strednú školu. Najstaršia sa rozhodla pre školu v Starej Turej na Slovensku. Lákala ju grafika digitálnych médií. V tom čase sa nám to zdalo ako niečo nemožné. Škola sa však postarala o bezpečné cestovanie a tak sa naša najstaršia dostala na Slovensko. Doteraz si pamätám, ako mi na stužkovej hovorila, že nikdy toto rozhodnutie neoľutovala. Nakoniec sem prišla aj druhá dcéra a my sme sa zrazu s manželom pristihli, že nad Slovenskom tiež rozmýšľame. A to sme v Srbsku práve dostavali dom a ja som mala dobré zamestnanie. Keď sa však naskytla príležitosť bývania tu v Trnave, rozhodli sme sa ju využiť. A čo ti poviem. Pri prvej prechádzke Trnavou som sa zaľúbila. Prešla som sa od Mikulášskeho námestia na Hviezdoslavovu a už som nechcela ísť inde. Postupne sme si tu obaja našli stabilnú prácu a sme tu šťastní.

Prešli ste naozaj dlhú cestu, kým sa tvoja cesta skrížila s projektom Kreatívneho centra Trnava. S akým projektom si sa do KCT prihlásila? Ako vyzerá tvoja tvorba?

Keď som sa dozvedela o možnosti prihlásiť sa, rýchlo som s dcérou vyplnila prihlášku a naposielala som vám asi všetko, čo som mala práve odfotené v telefóne, taká som bola nadšená. Prihlásila som sa s projektom ručne maľovaných magnetiek a obrazov. 

Aké boli tvoje prvé kroky k tvorbe magnetiek a čo sú najobľúbenejšie motívy tvojich malieb?

Začala som ešte v roku 2008. Keď som bola malá, veľmi rada som tvorila, farbila či kreslila. Keď som mala 10 rokov, vedela som na svoj vek celkom pekne kresliť. Tak sa môj otec rozhodol, že ma pošle k učiteľovi maľby a začal ma každú nedeľu vodievať na hodiny maľby. Prvý krát ma odprevadil, zvládla som to. Druhý krát ma odprevadil a tiež som to zvládla. Ale tretí krát už som šla sama a tak som sa cestou začala hanbiť, že som tam nakoniec vôbec nedošla. Doteraz si vyčítam, že som v maľbe v tom čase nepokračovala. Napriek tomu som stále niečo robila a tvorila, neustále som hľadala niečo, čo by ma bavilo. Ale potom prišiel do môjho života manžel, deti, rodina, dom, vojna… A zrazu mi na tvorbu nezostal čas a priestor. Keď deti trocha narástli, kmotra mi darovala formičky a magnetky. Vyskúšala som, urobila som pár kusov, darovala som kamarátom, všetkých som potešila. Mám rada heslo: “Najvznešenejším umením je umenie prinášať ostatným pocit šťastia.” Chcela som proste tešiť mojich blízkych. Zároveň ma to bavilo, pustila som si hudbu a do večera som maľovala. Zabudla na všetky problémy, úplný relax. Potom som začala chodiť na vianočné trhy alebo som darovala magnetky aj svojim kolegyniam, ktoré neskôr začali objednávať. No nakoniec sa moje okolie nasýtilo a ja som začala hľadať možnosti, ako preraziť mimo svoje kruhy.

A ako tvoríme? S manželom robíme všetko spoločne a úplne od nuly. Máme hotové formy ale si aj vymýšľame vlastné formy, manžel to potom odlieva, ja to potom obrobím, ofarbím, nalakujem, nalepíme magnetky, zabalíme a posielame… Je to taký spoločný projekt. Aj sme rozmýšľali, že spravíme video o tom, ako na to. 

Presne na to sa chcem opýtať – ak by som chcel od zajtra začať s maľovaním magnetiek alebo iných maličkostí, čo by si mi ako skúsená magnetkárka poradila? Ako najlepšie začať?

Najprv potrebuješ formu, sadru, naučiť sa vytvoriť správnu konzistenciu sadry, odliať sadru do formy a potom maľovať farbami a lakom. To je všetko. Keď som bola v Kovačici, mala som tú česť že ma oslovil evanjelický kostol, fara, ich nedeľná škola, a im sme len odliali sadru a nalepili magnetku a oni to už potom dotvorili podľa seba. Deťom sa to veľmi páčilo.

Na začiatku som sa pýtal, či sa cítiš ako slávna osoba. Rád by som sa k tomu oblúkom vrátil. Pýtal som sa ťa preto, lebo ty si známa svojimi videami na sieti TikTok. Keď som sa o tomto prvý krát dozvedel, odpálilo mi dekel. Teba by som na TikTok naozaj netipoval. Ako sa to stalo?

Ocitla som sa na školeniach online marketingu, kde mi bolo vysvetlené, že základ všetkého sú sociálne siete. Dostala som aj koučing na tému sociálnych sietí a stálo to za to. To bolo pred štyrmi rokmi a vtedy mi bolo povedané, že TikTok je platforma budúcnosti. Chvíľu mi to trvalo, ale asi pred dvoma rokmi som sociálne siete začala aktívnejšie riešiť. Teraz ma nájdeš všade, ale začínala som s Facebookom a Instagramom. Na TikToku som bola dlhý čas iba tichý pozorovateľ a skúmala som, že čo vlastne na sociálnych sieťach najviac funguje. No a potom v jednom momente sa začali blížiť Vianoce a ja som mala hotové produkty, ktoré som chcela predať a ďalej celý predaj aj tvorbu rozvíjať. Tak som natočila prvé video, potom druhé a potom to už šlo. 

Ja mám z tvojich videí veľmi ľudský dojem. Nejdeš podľa momentálnych trendov, naopak, tvoja tvorba má akokeby vlastné tempo. 

Áno, to ľudia potrebujú. Byť sám sebou je tá najlepšia cesta. Mne fungujú obyčajné videá, kde mojim milým tiktokerom ukazujem kuchyňu, ako varím obed a tých ľudí to baví. Ukazujem veci z bežného života presne  ktorý prežívajú aj moji sledovatelia. Nepotrebujem sa líčiť, farbiť, aká som, taká som a hotovo. Zozačiatku som mala problém so slovenčinou, pretože používam veľa srbizmov. Ale aj to sa časom zlepšuje.

Tie videá to určite ozvláštňuje. Pozrel som si tvoj profil a teda klobúk dole, sú tam desiatky tisíc sledovateľov a zhliadnutí. Veľa videí o magnetkách som tam ale nenašiel. Ako sa ľudia dozvedia, že toto je práve tvojim kreatívnym projektom?

Robím streamy, živé vysielania na TikToku. Opäť, predchádzala tomu poctivá príprava. Vypozorovala som, ktoré videá sú tie najsledovanejšie. Nakoniec som našla cukrárky, ktoré robili torty a popri tom celý proces naživo vysielali. Tak sme sa dohodli s manželom, že najbližšiu výrobu magnetiek budeme celú streamovať. Zapli sme stream a postupne sme si prešli celý proces. Nebolo vôbec potrebné robiť veľkú prípravu, alebo veľa okolo toho rozprávať. A našich sledovateľov to veľmi bavilo, dostali sme desiatky správ aj nejaké objednávky. Myslím, že najzaujímavejší bol proces maľby, počas neho som dostávala mnohé otázky a ľudí naozaj zaujímalo, ako na to. Vtedy som si uvedomila, že stream nie je strašidlo a že počas neho môžem tvoriť rovnako, ako vždy. Video je nakoniec pridanou hodnotou. 

Robili sme aj stream, počas ktorého sme sa snažili vyzbierať peniaze na liečbu malého Patrika. Namaľovali sme 50 srdiečok, ktoré sme ďalej predali a rozposlali ľuďom, ktorí sa nám na streame prihlásili a výťažok sme posunuli rodičom. Sila sociálnych sietí je v tomto úžasná. 

A ako ti to celé funguje čo sa týka predajov? Máš dosť zákazníkov? 

Mám. S každým z nich osobne komunikujem a pomáham im rozhodnúť sa, aký motív by sa im hodil. Ak motív mám hotový, rovno posielam. Ak nie, poviem im že treba počkať 3-4 dni a pustím sa do výroby nového motívu. Sú to maličkosti, ale mne veľmi záleží na tom, aby to celé bolo ľudské a osobné.Detaily sú pre mňa veľmi dôležité. Preto často na magnetky píšem aj ďalšie priania, ručne ich balím a s manželom ich nosíme na poštu. Minule sme posielali dokonca až do Írska. 

Robíš aj magnetky na zákazku? Aké najzvláštnejšie požiadavky si kedy dostala od zákazníka na magnetku?

Áno, samozrejme. Napríklad nedávno ma jedna pani poprosila o halloweenske magnetky s motívom netopiera, tekvice, srdiečka – ale v čiernobielom prevedení. Najprv som mala obavy, ale nakoniec to dopadlo skvele. 

Ak áno, ako zvládaš skĺbiť svoju tvorbu s bežným životom a stabilnou prácou? Spávaš? 

Veľmi málo! (smiech) Asi 4-5 hodín. A aj to sa mi zdá veľa. Potrebujem skrátka viac času. Som plná energie a to čo robím, robím celým srdcom, naplno a s láskou. Veľmi ma to baví a bez toho by to nešlo. Ľudia sa mi aj čudujú, kde toľko energie beriem a ani sama neviem. Avšak veľmi si to užívam.

Rozprávame sa aj preto, že si účastníčkou Inkubátora v Kreatívnom centre Trnava. Aké sú tvoje ďalšie kreatívne plány? A ako s tým súvisí Kreatívne centrum? Vieš si možno predstaviť ďalšiu spoluprácu s členmi KCT?

Keď som prišla do Trnavy, hľadala som spôsob, kde svoje magnetky budem vedieť prezentovať, kde by som mohla svoju tvorbu rozvíjať, ale nejak som nevedela nájsť tú správnu cestu. No a potom mi na Facebooku vyskočil Inkubátor a ja som vtedy manželovi vravela, že toto je tá pravá vec, idem do toho. Nevidím sa o 10-15 rokov ako zamestnankyňa vo fabrike. Ani spokojne na dôchodku neplánujem sedieť. Myslím, že do posledného dňa budem tvoriť. Veľmi sa teším na Kreatívne centrum Trnava. Nielen preto, že tam budem mať kvalitnejší priestor na tvorbu. Chcela by som sa začať venovať aj obrazom, črepníkom či renováciám nábytkov. Rada sa zapojím aj do ďalších workshopov, o ktorých už teraz hovoria ďalší členovia KCT. A sama sa chystám na organizáciu dielničiek pre deti alebo ich rodičov. Mám skrátka veľké plány. To že mám 54 rokov mi vôbec neprekáža, energie mám dosť.

Ďakujeme za rozhovor, v tvojej tvorbe ti naozaj držíme palce a veríme, že pre budeš aj naďalej tým správnym dielom skladačky KCT.

Vierkinu tvorbu nájdete na Instagrame a hlavne na TikToku.